štvrtok, 5. novembra 2015

Romeo, Julie a tma

Autor: Jan Otčenášek
Vydavateľstvo: Tatran
Rok vydania: 1986
Jazyk: český
Počet strán: 160 strán


Byť zaľúbený a ľúbený je ten najkrajší pocit na svete. Určite si tým, minimálne raz, každý z nás prešiel. Máte pocit, že slnko každé ráno vychádza len kvôli Vám a každá melódia znie rajsky. Vnímate celou svojou bytosťou každý nový podnet a zachvenie v tele. Plnými dúškami si vychutnávate drahocenné chvíle strávené vo dvojici a spoločne staviate vzdušné zámky. Čo, však, v prípade, že za oknami Vášho hniezda lásky zúri odporná vojna a Vaša milá má, nedobrovoľne, na kabáte prišitú žltú hviezdu...

 "Víš ty, jak chutná strach? Tak slaně, ale ne jako sůl. Je to divná zima, probouzí se ti ve vnitřnostech, zachvívá jimi, stonožka se studenými nožkami putuje po páteři, zabloudí k srdci a dotkne se ho. A rázem zmizí."

Strach. Ten pocit, ktorý potichu so sebou niesol v srdci každý v čase 2. svetovej vojny. Každodenný boj o vlastný život a snaha o prežitie trýznila tisíce nevinných po celom svete. Zverstvá páchané na ľuďoch, nespravodlivosť, hlad a umieranie číhali z bezprostrednej blízkosti z každej strany. Nebolo úniku, nebolo svetlého východiska.


Pavol a Ester za zoznámia na lavičke v parku. Plačúce dievča v náručí stíska malý čierny kufrík a po líciach jej stekajú slzy. Pavol sa snaží nadviazať rozhovor s nešťastným dievčaťom a zisťuje čo ju tak rozrušilo. Až po chvíľke mu do očí udrie označenie, ktoré je viac než veľavravné. Nezľakne sa, neodíde. Zostáva sedieť na lavičke a s Ester sa citlivo rozpráva. V hlave mu hmýria myšlienky ako úbohému stvoreniu pomôcť. Neodsúdil ju, neosopil sa na ňu. Poskytol jej útočisko a svoju pomoc napriek nebezpečenstvu, ktoré toto rozhodnutie so sebou nieslo. Týmto rozhodnutím ohrozil nie len seba, ale aj svojich milovaných rodičov.

"I v komíhavém světle, které klouzlo po dívčí postavě proti němu, si stačil povšimnout, že na pomačkanom kabátku je přišita jasně žlutá hvězda s černým nápisem vprostřed: JUDE."


Láska neprichádza len v krásnych a slnečných dňoch. Neprichádza len v hojnosti a zdraví. Láska sa nepýta či je vojna, alebo či na svete vládne mier. Láska príde a zasiahne. Zasiahne dve osamelé srdcia, ktoré už nikdy nebudú biť len sa mi pre seba. A to je na tom to krásne a magické. Aj v čase tej najkrutejšej vojny si láska našla dvoch ľudí a spojila ich v jednu dušu. Tá láska im pomohla prekonávať zverstvá a ukrutne ťažké časy, ktoré vtedy na svete panovali. Na malú chvíľku láska vyhnala z ich sŕdc strach a svet sa zdal byť lepší. Ale ani láska nie je všemohúca a po chvíľkovom šťastí prichádza tma...


Táto útla knižka v sebe skrýva neskutočne silný príbeh plný nespravodlivosti a krutosti vojny. Na druhej strane ukazuje čistotu dvoch duší, ktoré si aj v čase vojny našli svoje šťastie a nebáli sa vychutnať si ho.

"Dnes jsem je viděla, Pavle... a už nemohu dál... nemohu! Já tě mám ráda, ráda víc než sebe, zbláznila bych se strachem... Mám tě tolik ráda... ale já už sem nepatřím... nepatřím už mezi lidi, a ty... ty musíš žít...! Rozumíš mi? Pavle?!"


Pri čítaní tejto knihy mi behal mráz po chrbte a smútok ma sprevádzal na každej jej strane. Českému autorovi Janovi Otčenášekovi sa podarilo vykresliť nežnú a mladú lásku veľmi realisticky, no rovnako verne sa mu podarilo zachytiť aj prebiehajúcu vojnu a nebezpečenstvo, ktoré na Pavla a Ester číhalo. Koniec príbehu je asi každému jasný už podľa názvu knihy, no i tak ma svojou surovosťou zranil.

Pri tejto knihe som vo svojich myšlienkach zablúdila ku knihe Zlodejka kníh, ktorá sa odohrávala v rovnakom čase. Čítanie príbehov a sledovanie filmov z doby druhej svetovej vojny mi robí celkom problém. Som slabá povaha na zverstvá, ktoré sa v tej dobe diali. Obdivujem ľudí, ktorí tento strašný čas prežili a dokázali sa zmieriť s ich stratami. V duchu sa často modlím, aj keď sa nepovažujem za veriacu osobu, k niekomu hore, aby už viackrát nedovolil niečo podobné. Preto buďme na seba dobrí a nedovoľme, aby zlo takých obrovských rozmerov opätovne vstúpilo medzi nás.

"Mne ti nejvíce děsí, že nebudu moci dýchat. Když je mi někdy těžko, tak si říkám: Ty hlupáčku, holka, vždyť dýcháš, vždyť můžeš dýchat. Je to požitek, jen si to stačiť vždycky včas uvědomit. Pojď, zkusíme to spolu, chceš? Dýchat... nadechnout zhlboka, ach - vzduch, cítiš? A myslet si přitom: Dýchám - dýchám, ještě dýchám... jsem boháč..."





2 komentáre: